V našich lesoch je asi šesťtisíc druhov. Milujú vlhko a pokoj, neznášajú prievan. Za deň podrastú aj o päť centimetrov. Oplatí sa na ne vydať po splne?
Ak sa niečím môžeme pochváliť, sú to práve huby. „Slovensko je pre ne raj. Majú tu veľmi dobré klimatické, geologické, pôdne i výživové podmienky, hoci v posledných rokoch ich výskyt podstatne poznačilo globálne narušenie klímy,“ hovorí Anton Janitor, podpredseda Slovenskej mykologickej spoločnosti pri SAV. Spolu s kolegami majú dobre zmapované viaceré lokality, kde huby rastú. „Pestrosťou druhov a množstvom plodníc sú známe Štiavnické vrchy, Liptov, Orava, Kysuce, okolie Lučenca, Vysoké a Nízke Tatry, Záhorie i ďalšie. No je ešte aj dosť bielych miest, ktoré nepoznáme,“ priznáva. Oveľa viac druhov húb ako v Európe rastie na americkom kontinente, pretože tam nebola doba ľadová. Tak ako u nás, aj tu by ste našli tých zopár kozmopolitných húb, ako je muchotrávka červená, kuriatko jedlé, pôvabnica fialová či hliva ustricovitá.
Rukolapným dôkazom nášho prírodného bohatstva je okolo šesťtisíc druhov húb. „Z nich je sto až stopäťdesiat chuťovo výborných, jedlých. Dvesto až tristo druhov je dobrých a ostatné, niekoľko tisícok, sú nejedlé, no nie všetky jedovaté. Sú iba buď malé, horké, štipľavé, alebo smradľavé… Asi stovka je potenciálne jedovatých, ak by ste ich zjedli viac, spôsobia vám zažívacie ťažkosti. Asi desať až dvanásť druhov húb, ktoré u nás rastú, je prudko jedovatých. Všetky huby nepozná nikto, no nemusíte poznať povrchne dvesto alebo tristo druhov, dôležité je ovládať a poznať tých desať smrteľne jedovatých,“ tvrdí inžinier Anton Janitor.
NEDAJÚ SA OKLAMAŤ
Každý baží väčšinou po hríbovitých hubách, no tých je menej.
„Z hubárčenia sa stal národný šport, do lesa chodieva až osemdesiatpäť percent aj sviatočných hubárov. Mnohí zbierajú čo najviac a predávajú ich, takže huby ani nestačia dorásť. Veľa ráz sa ich nájazdmi zničí aj podhubie. Huby ničia i kyslé dažde, zmena klímy, príliš kyslé alebo alkalické pôdy. Majú svoju genetickú pamäť, isté nároky, aj určitú adaptačnú schopnosť, no nedajú sa oklamať, nezvládnu všetko,“ varuje znalec. Huby sú vynikajúce bioindikátory, ktoré reagujú na zmeny prostredia.
„Kedysi u nás rástla napríklad náramkovka cisárska, v obrovských množstvách sa vyvážala ako žiadaná pochúťka z Liptova, Oravy i z Považia do Rakúska. Dnes je prísne chránená a je umenie nájsť niekoľko plodníc. Aj hľuzovka, takisto sme ju vyvážali do Rakúska, je dnes veľmi vzácna a drahá. Vyhrabáva ju lesná zver, a keď ju napríklad diviaky vyhrabú, možno sa podarí nejakú nájsť,“ mieni Anton Janitor.
Niektoré druhy u nás rastú odjakživa, iné sem doputovali. Z ďalekého kúta zemegule, s vlnou z Tasmánie, sa k nám pred štyridsiatimi rokmi dostal kvetovec Archerov. „To je huba cestovateľka, už ju majú aj na Ukrajine,“ dodáva mykológ.
Huby sa usadia tam, kde majú vhodné podmienky, neznášajú najmä prievan a všetky zmeny okolo seba presne registrujú. „Platí, že len ten les je dobrý, kde je veľa húb. So stromami sú na seba odkázané. Huby stromom pomáhajú zvládnuť aj dlhodobé suchá, vedia vytiahnuť zo zeme kapilárnu vodu a ňou ich obohatia.“
MESIAC POMÁHA
Mnohí chodia na huby zásadne iba po splne. „Vplyv Mesiaca na rast húb veda pripúšťa. My už síce ani neregistrujeme napríklad hluk, prach či iné nepríjemnosti, ale mikroorganizmy áno. No a sila Mesiaca je v tom, že vie vyprovokovať kapilárnu vodu, aby sa dostala do podhubia, čiže Mesiac urýchľuje rast podhubia i plodníc.“
Z húb sa dajú pripraviť mnohé chutné jedlá a chvália ich aj odborníci na výživu. Obsahujú veľa esenciálnych aminokyselín, bielkoviny, vitamín A, celú paletu vitamínov B a aj D. V hubách sú i minerálne látky, selén a éterické oleje. „Istý francúzsky mykológ, cukrovkár, vyskúšal huby na svoje ochorenie. Každý deň jedával
250 gramov surových pečiarok a po troch týždňoch mal ideálnu hladinu cukru,“ objasňuje ozdravujúci účinok Ing. Janitor.
S hubami sú spojené aj povery.
„Hovorí sa napríklad, že huba prestane rásť, keď sa jej dotkneme, alebo sa na ňu pozrieme. Sú to naozaj len povery. Keď sa okolo nej veľmi motáme a zničíme podhubie, samozrejme, neporastie. Hubám ubližuje zošliapavanie, vo Vysokých Tatrách sú chodníky, po ktorých chodili turisti a postupne ich rozširovali, nuž a výsledkom bolo zničené podhubie.“ Hovorí sa aj, že keď hubu vezmeme z lesa a zasadíme doma, nikdy neporastie. „To je pravda, nemá predsa také podmienky ako v lese.“
Kedy sa oplatí ísť do lesa?
Najviac húb rastie na juhozápadnej až severozápadnej strane, menej na východných a juhovýchodných svahoch. Milujú vlhké, pokojné prostredie. Vo všeobecnosti platí, že huby rastú po daždi, neznamená to však, že po dlhšom daždi sa hneď máte vybrať do lesa. Huby potrebujú istý čas, asi štrnásť-šestnásť dní. Na ich rast nepriaznivo vplývajú veľké rozpätia teplôt medzi dňom a nocou. Dobrý signál, že budú rásť, je, že v lese vonia mycélium a na zemi sa objavia biele chumáčiky podhubia. Pri ideálnych podmienkach narastie hríb za deň tri až päť centimetrov, pri zhoršených jeden až dva, pri zlých len centimeter. Plávka zväčší za deň klobúk dvakrát, dorastie do piatich dní. Kuriatko a hríb dospejú asi za týždeň po tom, čo sa objavia. Hríb bežne dorastá do výšky desať až pätnásť centimetrov a má hmotnosť stopäťdesiat-tristo gramov, bedľa narastie až do štyridsať centimetrov. Niektoré druhy, napríklad trsovnica lupeňovitá, sírovec, vejárovec, vatovec, narastajú aj do rekordných rozmerov, môžu vážiť niekoľko desiatok kilogramov.
Vedia aj liečiť
Niektoré huby zastavujú krvácanie, potláčajú infekcie, podporujú trávenie alebo brzdia rast nádorov. Vatovec obrovský sa používa pri ťažkostiach s močovým mechúrom, uchovec bazový, známy ako Judášovo ucho, sa kedysi používal pri ochoreniach krku, hrtana i očí, v Nemecku z neho pripravovali čaje na liečenie žalúdočných vredov. Veľmi populárna najmä v Japonsku je jedna z najstaršie pestovaných húb na svete – húževnatec jedlý alebo šii-take. Účinkuje proti nádorom i proti vírusom a pomáha znižovať hladinu cholesterolu. Známe kuriatko jedlé obsahuje veľa vitamínu A, takže pomáha očiam, ale aj proti infekciám. Hliva ustricovitá prijíma zo stromov veľa látok potrebných na život človeka. Obsahuje beta-glukány, vitamíny B, C, D, K, ďalej mastné kyseliny, chróm, sodík, selén, zinok, meď, jód a železo. V hlive je aj vláknina potrebná na to, aby z tela odišli škodlivé látky. Jesť by ju mali diabetici, kardiaci, astmatici, alergici, pomáha i pri ochoreniach pečene, obličiek a pankreasu.
Čo musí hubár vedieť
✓ Zbierajte iba huby, ktoré bezpečne poznáte.
✓ Zbierajte len dospelé plodnice, vyberajte ich opatrne, celé, v spodnej časti hlúbika sú dôležité rozlišovacie botanické znaky. Napríklad smrteľne jedovatá muchotrávka zelená má na spodnej časti hlúbika voľnú pošvu, čo je jej charakteristický znak. Plodnice neodrezávajte nožom a jamku po hlúbiku zahrňte, aby podhubie nevyschlo.
✓ Na huby chodievajte skoro ráno, je chladnejšie a plodnice nie sú po noci prehriate.
✓ Nazbierané huby očistite a uložte do košíka. Neumývajte ich, rýchlo by začali hniť. Huby nezbierajte do igelitových vreciek, zaparia sa, povrchové slizovité látky sa rozložia a môžu vyvolať silné otravy.
✓ Huby po zbere čo najrýchlejšie spracujte, ak to nie je možné, dajte ich do chladničky. Jedzte iba zdravé huby, krájajte ich na rovnaké časti, aby sa rovnomerne uvarili.